Každé áno, ktoré vyslovíme z povinnosti, je nie povedané niečomu inému. Nie času s deťmi. Nie práci, ktorá by nás napĺňala. Nie odpočinku, ktorý potrebujeme, aby sme vydržali. Len to nie nepočujeme — je totiž tiché.
Veľa ľudí, s ktorými pracujem, vie skvele hovoriť áno. Problém majú s tým druhým slovom.
Odkiaľ sa berie to večné áno
Nie je to slabosť. Väčšinou je to slušnosť, ktorá sa niekde po ceste zvrhla na strach. Strach zo sklamania. Zo straty vzťahu. Z toho, že nás prestanú mať radi, keď nebudeme užitoční.
Hranica nie je múr proti druhým. Je to jasnosť o tom, kým sme.
Keď to pochopíme, nie prestane byť odmietnutím. Stane sa informáciou.
Nie nemusí byť tvrdé
Existuje predstava, že asertivita znamená byť ostrý. Nie je to tak. Najláskavejšie nie, aké poznám, znejú pokojne a bez vysvetľovania:
- „To nestihnem, ale rád ti pomôžem nájsť iné riešenie.“
- „Teraz nie. Ak sa to zmení, ozvem sa.“
- „Ďakujem, že si na mňa myslel. Tentokrát to nechám tak.“
Všimnite si, že ani jedno neobsahuje ospravedlnenie ani dlhý dôvod. Čím viac vysvetľujeme, tým viac priestoru dávame na vyjednávanie — a tým menej veríme vlastnému rozhodnutiu.
Cvičenie na tento týždeň
Skúste raz za deň povedať malé nie. Nič dramatické — odmietnite pozvanie, na ktoré sa vám nechce, alebo úlohu, ktorá nie je vaša.
Všimnite si, že svet sa nezrútil. A že áno, ktoré poviete potom, bude o čosi pravdivejšie.