Moja cesta

Dlhý čas som mal pocit, že navonok môj život funguje, ale vo vnútri mi niečo podstatné chýba.

Nevedel som presne pomenovať čo.

Mal som pocit, že by som mal byť spokojný, no nebol som.

Ani v práci, ani vo voľnom čase, ani vo vzťahoch, ktoré som mal okolo seba.

Cítil som sa odpojený.

Zažíval som stagnáciu, nespokojnosť, strach zo zlyhania, porovnávanie, tlak na seba aj otázku, či je toto naozaj život, ktorý chcem žiť. Potom prišli zdravotné problémy, náročné obdobia v partnerskom živote a rodičovstve…

A tak som začal hľadať.

Nie iba v hlave

Myslel som, že potrebujem nájsť správnu odpoveď. Správnu prácu. Správny smer. Správny spôsob, ako byť dobrým otcom, manželom, mužom.

Po rokoch hľadania a spoznávania sa som prišiel na to, že správna cesta neexistuje.

Za posledné roky som sa intenzívne ponoril do psychológie, terapie, vzťahov, práce s telom a emóciami aj duchovných učení.

Skúšal som rôzne prístupy a absolvoval rôzne formy práce na sebe – od individuálnej a párovej terapie cez rozvojové skupiny, mužské kruhy, prácu s telom (TRE), až po prácu s komplexnou traumou, toxickou hanbou, emočnými vzorcami, emočným napätím či prácou s časťami (IFS).

Nie preto, aby som zo seba vytvoril dokonalého človeka.

Skôr preto, aby som postupne zisťoval, že samotné pochopenie nestačí.

Môžeme vedieť, prečo sa bojíme, a aj tak sa báť.

Môžeme vedieť, prečo sa hneváme, a aj tak vybuchnúť.

Môžeme vedieť, čo by sme mali robiť, a aj tak nedokázať urobiť prvý krok.

Preto ma zaujíma miesto, kde sa stretáva psychológia s telom, emóciami, vzťahmi a realitou každodenného života.

Človek nie je problém, ktorý treba opraviť

Jedna z vecí, ktorým dnes verím najviac je, že človek nie je pokazený systém.

Vnútri nás existujú rôzne časti. Niekedy chcú úplne opačné veci. Jedna chce ísť dopredu, druhá sa bojí. Jedna chce riskovať, druhá nás chce chrániť. Jedna túži po blízkosti, druhá sa stiahne.

Aj správanie, ktoré nám dnes škodí, často vzniklo ako pokus zvládnuť niečo, čo bolo kedysi príliš ťažké.

Preto nechcem so svojimi časťami bojovať.

Chcem im rozumieť.

To neznamená, že všetko, čo robíme, je v poriadku. Znamená to, že môžeme prevziať zodpovednosť bez toho, aby sme sa za svoje nedostatky museli nenávidieť.

Pre mňa je zdravé prijatie seba kombináciou súcitu a pravdivosti.

Muž, manžel, otec

Som muž a zaujíma ma mužská skúsenosť.

Verím, že medzi mužským a ženským spôsobom prežívania existujú rozdiely, ktoré stojí za to spoznávať namiesto ich automatického potláčania. Zároveň si myslím, že každý človek v sebe nesie aj kvality opačného pólu a že zrelosť neznamená zostať uzavretý v jednej škatuľke.

Veľmi ma zaujíma aj partnerstvo.

Neverím na jednoduchý príbeh, v ktorom je jeden vinník a druhý obeť. Keď sa vo vzťahu opakovane dostávame do konfliktu, zvyčajne tam má každý čo uvidieť a čo sa naučiť.

A možno práve preto môže byť vzťah jedným z najväčších priestorov osobného rastu.

A potom je tu otcovstvo.

Rola otca mi otvorila úplne nové obzory. Priniesla mi silné uvedomenie, ako veľmi to, čo prežívam ja, ovplyvňuje ľudí okolo mňa – a pri deťoch to platí násobne. Deti sú pre mňa zároveň veľmi presným lakmusovým papierikom. Často mi ukážu, či to, čo sa im snažím odovzdávať, naozaj žijem aj ja sám.

Naučili ma viesť s väčšou istotou, ale zároveň s väčšou pokorou. Ukázali mi, že zodpovednosť neznamená mať vždy správnu odpoveď, ale byť ochotný pozerať sa aj na seba, nebáť sa spraviť chybu a povedať „prepáč“, keď treba.

Koučing

Ku koučingu som sa dostal v roku 2019. Na Business Coaching College v Bratislave som postupne absolvoval výcviky v individuálnom koučingu, koučingu tímov a skupín a nakoniec v systemickom koučingu.

Pracovne sa venujem najmä rozvoju tímov a ľudí v nich.

V koučingu ma priťahujú ľudia, ktorí sa ocitli medzi dvoma svetmi.

Starý spôsob života už nefunguje, ale nový ešte nemá jasné kontúry.

Ľudia, ktorí sú unavení z toho, že na seba stále tlačia.

Ľudia, ktorí sa porovnávajú a majú pocit, že zaostávajú.

Ľudia, ktorí navonok fungujú, ale vo vnútri cítia prázdno alebo nepokoj.

Ľudia, ktorí tušia, že v nich je viac, ale nevedia ešte presne, čo to „viac“ znamená.

Nemám všetky odpovede

Aj dnes stále hľadám, skúšam, mením názor a učím sa.

A čoraz viac si myslím, že to nie je chyba.

Možno cieľom nie je konečne prísť do bodu, v ktorom budeme mať všetko vyriešené.

Možno je cieľom byť dostatočne pevní na to, aby sme dokázali kráčať aj vtedy, keď ešte nevidíme celú cestu.

A možno práve toto znamená žiť viac podľa seba.

Nie dokonale.

Nie podľa nejakého ideálneho obrazu.

Ale pravdivejšie.

Ak vás to zaujalo, ozvite sa a môžeme sa na chvíľu zastaviť, pozrieť sa, čo sa vo vás práve deje, a skúsiť zistiť, kam sa pohnúť ďalej.