TL;DR · Krátke zhrnutie článku
- Na 100 dní som vymenil iPhone za Nokiu 3310 – žiadne dáta, aplikácie ani siete, len hovory a SMS.
- Najťažšie bolo naučiť sa nič nerobiť; po týždni prestalo byť čakanie nepríjemné.
- Zrazu som mal čas a pokoj – prečítal štyri knihy, vrátil sa k meditácii, chodil na prechádzky bez telefónu a začal písať.
- Väčšina vecí počká. Nemusím byť stále dostupný ani hneď všetko googliť.
- Po 100 dňoch som sa k smartfónu vrátil, ale okresanému – bez sociálnych sietí, mailu a prehliadača na ploche, s vypnutými notifikáciami.
- Cieľom nebolo zistiť, či bez smartfónu dokážem žiť, ale na čo ho vlastne potrebujem.
Všimol som si, že telefón používam dvoma spôsobmi. Často ako nástroj – navigácia, kalendár, poznámky, fotoaparát… A potom tým druhým: správy, sociálne siete, zbytočná kontrola e-mailov, videá, googlenie každej hlúposti a podobne.
Druhá kategória jasne vyhrávala.
Neraz som po príchode z práce chytil telefón „len na chvíľu“ a o pár hodín zistil, že sa vonku zotmelo a ja som neurobil nič z toho, čo som chcel. Telefón som vyťahoval pri čakaní na autobus, na výťah, v rade. Každú voľnú minútu som potreboval niečím vyplniť.
A začalo mi prekážať, že už vlastne neviem len tak byť.
Rozhodol som sa preto pre experiment: svoj iPhone som vymenil za Nokiu 3310.
Žiadne mobilné dáta. Žiadne maily. Žiadne sociálne siete. Žiadne aplikácie.
Len telefonovanie a SMS.
Odkladám smartfón, alebo idem do džungle?
Pred začiatkom som mal zvláštny pocit, že bez smartfónu bude dnešný život takmer nemožný.
Čo kalendár? Poznámky? Navigácia? Pripomienky? Fotoaparát?
Čím dlhšie som nad tým rozmýšľal, tým absurdnejšie mi moje obavy pripadali. Veď som sa nechystal do amazonského pralesa. Len som si do vrecka namiesto smartfónu dával obyčajný telefón.
Prvých pár dní som pre istotu nosil oba. Čakal som na situáciu, keď zistím, že bez iPhonu jednoducho neviem fungovať.
Neprišla.
Tak som ho nechal doma.
Najťažšie bolo nič nerobiť
Najväčší rozdiel som pocítil pri čakaní.
Odrazu som nemal čo vytiahnuť z vrecka. Žiadne správy, maily ani Facebook. Len ľudia okolo mňa a moje vlastné myšlienky.
Spočiatku to bolo nepríjemné.
Uvedomil som si, ako veľmi som si zvykol každú chvíľu kŕmiť hlavu novým podnetom. Akoby každá minúta bez obsahu bola premárnená.
Po asi týždni sa to začalo meniť.
Pri čakaní som jednoducho čakal. Všímal som si okolie. Premýšľal. Niekedy som sa prihovoril človeku vedľa seba. Inokedy som pár minút využil ako malú meditáciu.
A postupne mi prestalo prekážať, že sa práve nič nedeje.
Zrazu som mal čas
Asi po dvoch týždňoch som si všimol ďalšiu zmenu. Bol som pokojnejší, menej roztekaný a dokázal som sa dlhšie sústrediť.
A objavila sa zaujímavá otázka:
Keď nechcem svoj voľný čas tráviť na internete, ako inak ho chcem využiť?
Odpovede sa začali postupne objavovať.
Začal som čítať.
Čítanie som pritom roky odsúval s tým, že naň nemám čas. Počas sto dní som prečítal štyri knihy, obnovil si preukaz do knižnice a vytvoril si zvyk čítať pred spaním.
Vrátil som sa aj k pravidelnej meditácii.
Začal som chodiť na večerné prechádzky úplne bez telefónu. A začal som viac rozmýšľať nad vecami, ktoré by som chcel robiť, ale stále ich odkladám.
Jednou z nich bolo napríklad písanie.
Väčšina vecí počká
Experiment ma naučil jednu jednoduchú vec: prekvapivo málo záležitostí potrebuje moju okamžitú pozornosť.
Na mail nemusím odpovedať do hodiny. Nemusím byť stále dostupný na WhatsAppe. Ľudia, ktorí ma naozaj potrebovali, si rýchlo zvykli zavolať alebo poslať SMS.
A ostatné?
Väčšinou bez problémov počkalo.
Rovnako som prestal okamžite googliť každú otázku, ktorá mi prebehla hlavou. Po sto dňoch som nemal pocit, že by som bol horšie informovaný. Skôr naopak – namiesto množstva náhodných kúskov informácií som začal viac čítať veci, ktoré som si vybral vedome.
Od internetu som sa neodrezal. V práci som trávil niekoľko hodín denne pri počítači a vybavil som si na ňom všetko potrebné.
O to viac ma prekvapilo, aký veľký rozdiel spôsobilo len to, že internet prestal byť neustále vo vrecku.
Bez smartfónu navždy?
Nie.
Po čase mi niektoré jeho funkcie začali reálne chýbať.
Najmä kalendár, poznámky, fotoaparát či navigácia. Pri cestovaní do zahraničia bol rozdiel obzvlášť výrazný. Vtedy som si svoj iPhone predsa len zobral so sebou – experiment nemal byť súťažou v sebatrýznení.
Po sto dňoch som sa preto rozhodol vrátiť.
Ale nie úplne k tomu istému telefónu.
Z hlavnej obrazovky som odstránil sociálne siete, e-mail aj internetový prehliadač. Vypol som takmer všetky notifikácie. Mobilné dáta a Wi-Fi som sa snažil zapínať vtedy, keď ich skutočne potrebujem.
Nechcel som totiž zistiť, či dokážem žiť bez smartfónu.
Chcel som zistiť, na čo ho vlastne potrebujem.
A to bola asi najväčšia hodnota celého experimentu.
Po sto dňoch som začal pravidelnejšie čítať, meditovať a písať. Zistil som, že nemusím byť neustále dostupný a že nemusím každú prázdnu chvíľu zapĺňať obsahom.
A hlavne som pochopil, že odpojiť sa nemusí znamenať iba stratiť spojenie.
Niekedy je to spôsob, ako sa znovu pripojiť k tomu, čomu sme dovtedy nevenovali pozornosť.